Odhaľte proces umierania vďaka Tibetskej knihe mŕtvych

Smrť mnohí chápu ako konečné štádium života – smrť, tma a ďalej nič. Je to aj preto, že sa nás dotýka najmä prostredníctvom umierajúcich, ktorí pre nás po ich smrti prestávajú fyzicky existovať. Dá sa však definitívne zhasnúť plameň, čo v nás horí? Je možné energiu človeka zahrabať pod zem? Pátranie po priebehu umierania a posmrtnom živote je súčasťou snáď každej kultúry, akurát tá naša moderná, sa mu zväčša vyhýba. Otvorte teda spoločne s nami Pandorinku skrinku a preniknite do tajov smrti.

Tibetská kniha mŕtvych 4Tibetská kniha mŕtvych (Bardo thödol) alebo „Vyslobodenie v barde cez načúvanie“ je akýmsi návodom ako prejsť fázou medzi smrťou a novým narodením, prípadne oslobodením sa. Ukazuje, že aj smrť môže byť tvorivou skúsenosťou.

Táto kniha je jedným zo základných textov tibetského budhizmu a tradične sa číta pri umieraní a po smrti človeka. Umierajúci tak má získať pochopenie a oslobodiť sa od kolobehu utrpenia (samsára), ktorý nastáva neustálym znovuzrodením.

Zaujímavosťou je, že v origináli názvu knihy nie je o smrti a umieraní ani zmienka. Pôvodný názov znie: Hlboké učenie o spontánnom oslobodení pomocou rozjímania o pokojných a hnevlivých božstvách.

Poďme sa teda pozrieť trochu podrobnejšie na samotnú knihu, chápanie smrti v minulosti aj to súčasné.

Čo je bardo?

Po prečítaní úvodu tohto článku sa pravdepodobne pýtate, čo je bardo. Bardo je medzistav, v ktorom sa nachádzame napríklad pri umieraní, keď nie sme ešte ani mŕtvi, ale už ani živí. Je to extrémny stav vedomia predstavujúci životné výzvy a budhizmus radí ho využiť. Bardo doslova znamená (bar) uprostred (do) dvoch alebo „medzi dvomi“ a môžeme ho chápať v priestorovom aj časovom rámci.

Tibetská kniha mŕtvych 1

Čo hovorí Tibetská kniha mŕtvych o umieraní?

Tibet je budhisticky zmýšľajúca krajina a budhizmus je známy aj pojmami karma či reinkarnácia/znovuzrodenie, preto nie je prekvapením, že život je pre nich večný kolobeh narodení a umieraní, až do chvíle osvietenia. Smrť nie je koncom, ale pokračovaním, je len ďalšou zastávkou na ceste a to, že vieme, že raz príde, je našou obrovskou výhodou. Môžeme sa na ňu pripraviť. A aj to učí táto kniha.

Smrť alebo stav medzi dvoma vteleniami rozdeľuje na tri stupne barda:

Prvý stupeň je stav okamihu smrti – začína umieraním do chvíle, kedy dôjde k oddeleniu ducha od tela. Tento stav trvá priemerne tri a pol dňa a je charakterizovaný úplným bezvedomím.

Druhý stupeň je stav pravej podstaty – mŕtvemu sa tu prvých sedem dní zjavujú pokojné božstvá a ďalších sedem dní hnevlivé božstvá.

Tretí stupeň je stav vznikania – trvá až do štyridsiatehodeviateho dňa. Mŕtvy sa najprv pokúša o uzatvorenie brány lona, ak sa mu to nepodarí, pripravuje sa na nové narodenie.

Okrem duševnej stránky umierania sa Bardo thödol venuje aj fyzickému umieraniu a popisuje ho ako rozpustenie piatich elementov, z ktorých je zložené naše telo. Prvým elementom je zem, reprezentuje ju žltá farba a rozpustí sa do elementu vody. Vtedy umierajúci vidí žltú farbu, cíti slabosť a nie je schopní stáť vzpriamene, akoby ho to ťahalo dolu a prepadal sa do zeme. Potom sa začne rozpúšťať element vody do elementu ohňa. Umierajúci vidí bielu farbu a má pocit, že všetko naokolo pláva. Začne cítiť sucho na pokožke aj v hrdle, trápi ho smäd. Následne sa bude element ohňa rozpúšťať do elementu vzduchu, čo umierajúci vníma aj červenou farbou, pociťuje teplo, ktoré postupne stráca a chladne. Štvrtým elementom je vzduch, ktorý sa rozpúšťa do priestoru/éteru. Umierajúci vidí zelenú farbu, stráca vzduch z pľúc, jeho dych je stále slabší a prestáva vnímať okolie, pretože má pocit, že je rozmetané silným vetrom. Vtedy už prichádza do piateho stupňa, keď sa éter rozpúšťa do vedomia. Všetko pokryje temno, umierajúci stráca vedomie.

Keď budete knihu čítať (alebo vám bude stačiť tento článok), možno obsypú vaše telo zimomriavky. Nie je to nič neobvyklé, hlavne, ak sa snažíte pred smrťou zatvárať oči. Ale možno nadišiel čas búrať vlastné hranice (ne)poznania.


Ako vnímali smrť naši predkovia – Slovania?

V minulosti bolo pre každú kultúru nevyhnutné poznanie vo všetkých oblastiach života, smrť nevynímajúc. Tieto poznatky sa predávali z generácie na generáciu tak, aby sa zachovali čo najpresnejšie. V podstate to nebolo až také náročné, keďže boli súčasťou rituálov a obradov, ktoré sa vykonávali pravidelne. Napriek tomu nastal zlom, kedy sa ich múdrosť poznania začala vytrácať. Dnes je až zarážajúce, pri objavovaní prastarého tajomna, ako veľmi sa poznatky jednotlivých kultúr na seba ponášali.

Slovania, podobne ako Tibeťania či starí Indovia, mali svoju príručku o smrti, tzv. Knihu púte, ktorá ich zasvecovala do procesu umierania. Tiež z nej umierajúcemu čítali alebo rozprávali, pretože verili, že vníma všetko ako živý.

tibetská kniha mŕtvych 2Najprv duša, teda určitá energia človeka, vychádza z tela po chrbtici zospodu nahor, čo umierajúci vníma ako prechod cez svetelný tunel. Telo opustí cez ústa (všimnite si podobnosť slov – duch/dych). Keď duša opustí telo a ocitne sa v priestore mimo neho, začne si klásť otázky, čo sa s ním deje. Aj preto je nutné byť pripravený – táto fáza trvá približne tri dni.

Naši predkovia sa riadili zásadou, že nevedomý človek sa stáva otrokom svojho strachu. A všetci vieme, že vystrašený človek je ľahko manipulovateľný. Bolo pre nich preto veľmi dôležité vedieť o smrti čo najviac. Jeden zo slovanských bohov, Perún, dokonca hovorí,že smrť pre nás neexistuje, hoci ju vidíme okolo seba, to znamená, že odchod všetkých ostatných vnímame, ale svoj vlastný za smrť nepovažujeme.

Duša človeka sa po prechode cez tunel dostane do tzv. „medzisvetia“, čo je veľmi podobné vnímaniu tibetského barda. Zomrelý všetko vidí a počuje, len nemôže reagovať, pretože už nie je súčasťou tela. Nepripravený človek bude v tomto stave vydesený, čo navyše zhoršujú príbuzní, ktorí ho prosia o návrat a tým vnášajú do jeho vedomia ešte viac zmätku a zúfalstva. Neskôr stretáva strážcov večnosti, pre väčšinu nimi boli ich božský predkovia – táto fáza trvá do deviateho až desiateho dňa. Do približne štyridsiateho dňa potom zostáva ešte duša prepojená s telom a následne definitívne odchádza, aby sa mohla opäť zrodiť.

Príbuzní telo zomrelého nechávajú vo svojej blízkosti a lúčia sa s ním. Toto lúčenie však nie je nijako precitlivené ani agresívne. Pozostalí totiž neriešia vlastné ego, naopak snažia sa pomôcť umierajúcemu odísť pokojne a ďakujú mu. Tým, že Slovania tiež verili na znovuzrodenie, často sa smrť oslavovala ako svadba.

Nie je to tak dávno, keď sa obrad umierania približoval tomu pôvodnému. Ľudia umierali doma a zostávali v kruhu svojich rodín aj niekoľko dní po smrti, kde sa s nimi lúčili. Až modernou dobou márnic, čoraz väčšieho konzumu a rýchlosťou prežívania všetkého sa stal zo smrti strašiak.

Čo hovorí o smrti a umieraní súčasný svet?

tibetská kniha mŕtvych 3Dnes u nás alebo v akejkoľvek „západne“ zmýšľajúcej krajine vidíme skôr negatívny postoj a nechuť rozprávať sa o smrti či umieraní. Možno ste si sami všimli, že málokto sa s vami o tejto téme bude otvorene baviť, akoby už len jej spomenutím pribehla smrtka s kosou a žala hlava-nehlava. Za zmienku stojí určite aj fakt, že so smrťou sú dnes u nás spájané tmavé farby, bolesť a strach.

Paradoxné je, že smrť je rovnakou súčasťou života ako narodenie, napriek tomu nie sme schopní si to pripustiť a hovoriť o tom nahlas. Zabúdame na to, že aj keď budeme pred ňou zatvárať oči, nevymizne z nášho života. Nie je teda jednoduchšie sa snažiť ju pochopiť ako proti nej neustále bojovať?

Nech nám v jej prijatí bráni čokoľvek, možno aj pomocou Tibetskej knihy mŕtvych sa naučíme brať život taký aký je – so všetkým čo k nemu patrí.

 

Zdroj:

Tibetská kniha mŕtvych, http://www.wikipedia.orghttp://gifakt.ru/archives/index/slavyanskaya-kniga-smerti/http://www.blackrose63.ru/index.php?p=showart&id=54http://midgard-svaor.com/razmyshleniya-o-slavyanskoj-knige-myortvyx/

4262 ľudí si prečítalo tento článok 4 ľudí práve dnes







  • Translate »